Hrebenatka labradorská

Hrebenatka labradorská (Placopecten magellanicus, angl. sea scallop) nazývaná taktiež obrovská patrí k asi 20 komerčne využívaným druhom čeľade hrebenatkovitých, ktorá má okolo 300 druhov. Má z nich najväčší hospodársky význam. Vyskytuje sa v severozápadnom Atlantiku od kanadského Labradoru po americkú Karolínu, veľmi sporadický výskyt bol zistený v Stredozemnom mori. Najkvalitnejšie hrebenatky žijú v chladnejších vodách, dospelým exemplárom vyhovuje teplota vody okolo 10 °C. Živia sa planktónom a organickými zvyškami z vody. Hrebenatky sa lovia po celý rok najčastejšie pomocou vodných bagrov. Pracuje sa na rozšírení ich chovu v akvakultúre –veľké pokroky dosiahli najmä vo východnej Ázii.

Hrebenatka labradorská

Placopecten magellanicus

Sezónnosť: nie

Pôvod: Tichý oceán

Metóda lovu/chovu: drapáky

Veľkosť: 10-20 ks / kg

Tučnosť: nízka

Znaky

Hrebenatky majú zo všetkých mušlí najdekoratívnejšiu schránku a sú si navzájom veľmi podobné. Spodnú plochu a vrchnú vypuklú lastúru zdobí rebrovanie (na vrchnej strane výraznejšie). Pri spojení oboch majú tzv. ušká, ktoré sú u tejto hrebenatky rovnomerne tvarované. Vrchná strana je ružovočervená, spodná smotanová či biela. Okrúhla a hojne rebrovaná schránka dorastá do veľkosti až 25 cm.

Využitie

Okrem svetlého mäsa lastúrnikov nazývaného „oriešok“ sa v kuchyni používajú ich vajíčka. Rovnako ako u homárov sa im hovorí „corail“ podľa korálovej farby získanej varením. Samotný dospelý lastúrnik môže merať medzi 3 – 4 cm. Mäso sa varí, smaží na masle alebo griluje, často býva súčasťou omáčok na cestoviny. Základom úspechu je rýchla úprava, aby mäso nestuhlo. Bez využitia nezostanú ani ružovočervené vrchné schránky, ktoré sa predávajú aj samostatne. Dá sa v nich zapekať (hrebenatky sa v lastúre často gratinujú) alebo ich využiť na servírovanie predkrmov.